|
Poruchu pozornosti sprevádzanú hyperaktivitou, pre ktorú sa aj v našich podmienkach ujíma z anglickej terminológie pomenovanie Attention deficit hyperactivity disorter /ADHD/, sme v minulosti poznali pod označením Ľahká mozgová dysfunkcia /ĽMD/. Pomenovanie ADHD poukazuje viac na základné symptómy, ĽMD upozorňuje skôr na príčinu problémov.
Z praktického hľadiska iste zaujíma pedagógov najmä možnosť rozpoznania poruchy v prostredí MŠ a ZŠ. Porucha pozornosti sprevádzaná hyperaktivitou sa prejavuje nasledovnými symptómami:
· Zvýšená pohyblivosť a nepokoj
Dieťa vydrží v kľude len krátku dobu, zvýšená dráždivosť NS ho núti reagovať na podnety z okolia. Niekedy sa to prejavuje ako pohybový nepokoj /klepkanie nohou, prstami/, inokedy ako predvádzanie, šaškovanie, vo vyšších ročníkoch môže nadobudnúť formu väčších provokácií.
· Nesústredenosť – problémy s pozornosťou
U dieťaťa pozorujeme ľahkú rozptýlitelnosť vonkajšími podnetmi, ťažkosti so zameraním a udržaním pozornosti. Niekedy sa uvedené javí ako „snívanie s otvorenými očami“, inokedy ako neporiadnosť /nedokončenie úloh, banálne chyby, neporiadok na lavici, v taške atď/, niekedy dokonca ako neschopnosť samostatne pracovať. Vzdelávacie výsledky v škole sú negatívne ovplyvňované chybami z nepozornosti, najvypuklejšie je to pri písomných previerkach vedomostí, testoch, atď.
Impulzívnosť
Dieťa reaguje na všetky podnety z okolia, väčšinou bez uváženia primeranosti reakcie /zbrklo/. Preto často vykrikuje, nepočká kým naň príde rad, skáče iným do reči atď. Stáva sa, že reaguje len na jednotlivosti, nie na celok. Napr. len na jedno slovo vytrhnuté u kontextu alebo časť obrázku, často sa zapája do nebezpečných činností, nakoľko nedokáže včas rozlíšiť možné riziká.
Telesná neobratnosť
Niekedy pozorujeme problémy s koordináciou pohybov /hrubá motorika/, nápadnejšie v škole bývajú problémy s jemnou motorikou. Dieťa sa napr. ťažšie učí písať, často má problémy s úpravou zošitov.
Oslabené vnímanie a nedokonalá predstavivosť
Spája sa s motorikou neobratnosťou, najvypuklejšie sa tieto problémy prejavujú pri čítaní, písaní a výtvarnom prejave. Niekedy má dieťa problémy s predstavou čísel a následne v matematike. Vo vyšších ročníkoch pozorujeme obtiaže v geometrii, zemepise /napr. práca s mapou/.
Nápadne nerovnomerný vývin a kolísanie výkonnosti
V niektorých oblastiach sa dieťa primerane vyvíja, prípadne prejavuje sa ako nadpriemerne vyspelé /napr. v praktických sociálnych situáciách/, v iných sa javí ako výrazne oneskorené /napr. jemná motorika/. U detí s ADHD nie je zriedkavosťou, že v priebehu dňa, týždňa podáva v tej istej oblasti /napr. vyučovacom predmete/ dobré výsledky a následne veľmi slabé, akoby všetko zabudlo, resp. nebolo pripravené na vyučovanie.
Kolísanie nálad
V emocionálnej oblasti tieto deti vykazujú značnú rozkolísanosť, rýchlo prechádzajú napr. od smiechu k plaču. Bývajú obdobia, keď pre nekľud a dráždivosť nie je ich možné zvládnuť, inokedy spolupracujú, resp. sú pomerne kľudné.
Je zrejmé, že deti s ADHD sú vo vzdelávaní oproti ostatnej populácii znevýhodnené, čo sa postupne môže prejavovať aj na osobnostnom vývine. Vzhľadom na nerovnomernosť výkonov, časté neprimerané reakcie vzniká u detí neistota, ktorá môže prevládať až do komplexu a zníženej sebaúcty. Dieťa sa snaží s uvedenými problémami vyrovnať, pričom bežnými kompenzačným mechanizmom je posun do role: „...mne na ničom nezáleží, známky sú mi ukradnuté...“ Radšej prijme rolu lajdáka, šaša“ ako žiaka, ktorý nezvláda učivo, resp. nevie ovládnuť svoje správanie. Niekedy snaha o vyhovenie požiadavkám soc. Prostredia vedie k neurotickému vývinu osobnosti, čo môže viesť napr. k somatickým problémom – bolesti hlavy, zažívacie problémy atď. Ak sa s dieťaťom naďalej nepracuje odborne, môže to vyústiť do výrazných výchovno-vzdelávacích problémov, napr. do porúch správania, agresivity, záškoláctva.
Práca s dieťaťom s ADHD nie je jednoduchá, to zrejme potvrdí každý pedagóg, ktorý má vo svojej triede takto handicapované dieťa. Výčitky, tresty ani vynútené sľuby nepomáhajú, lebo náprava nie je vecou vôle, snahy dieťaťa, ale je v rukách primeraného prístupu pedagogicko-psychologického. Pri práci s dieťaťom v MŠ, ZŠ odporúčame:
l. Presnú diagnostiku – je potrebné odlíšiť, či ide skutočne o syndróm ADHD alebo o temperamentové osobitosti, prípadne nevhodný výchovný prístup. Je potrebné spojiť pozorovanie rodinou, školy, vyšetrenie u psychológa, niekedy neurológa.
2. Otvorene sa s dieťaťom o probléme porozprávať – odporúčame
zverejniť pred dieťaťom naše poznatky /najskôr pochopiteľne hovoríme s rodičmi/, vyjadriť porozumenie, včetne našich očakávaní pri správaní sa v škole.
3. Dohodnúť „pravidlá hry“ na základe vlastných skúseností, dohodnúť základný okruh pravidiel v správaní, ktoré očakávame. Pravidlá formulujeme voľnejšie ako u ostatných detí, zohľadňujeme najmä impulzívnosť, pohybový nepokoj a problémy v pozornosti. Odporúčame vytvoriť „mäkšie prostredie“ pri prechode od zaužívaného správania k správaniu neprimeranému. Dieťa by malo mať viac signálov, že porušuje normu, resp. že sa pohybuje na hranici únosnosti.
Možné postupy pri konkrétnej práci s dieťaťom:
A - u dieťaťa sa prejavuje mierny pohybový nepokoj, naše
možnosti
a/ prídeme k dieťaťu a skľudníme ho našim záujmom, dotykom
atď.
b/ umožníme mu pohyb – napr. zotretie tabule, zozbieranie
zošitov, pre dieťa je oddychom pohybové uvoľnenie
c/ zmeníme činnosť
d/ iné vstupy podľa vlastných skúseností pedagóga
Dieťa vie, že si ho všímame, dáme mu neverbálne aj verbálne najavo, že mu chceme pomôcť a že očakávame z jeho strany spoluprácu. Pokiaľ sa nám nedarí dieťa upokojiť, môžeme prejsť k jasným signálom, že dieťa prekračuje hranice normy:
B – napriek našej snahe u dieťaťa je zrejmý nepokoj, ktorý sa
stupňuje .
a/ zvýšeným hlasom upozorníme na neakceptovateľné
správanie, kričať nemá význam, dieťa registruje aj zvýšený
hlas a nevyrušíme tým celú triedu
b/ dávame jasné neverbálne signály, nemusí ich opäť
registrovať celá trieda, stačí zdvihnutý prst, zmenený výraz
tváre, rázny pohyb
c/ iné podľa vlastných skúseností pedagóga.
Dieťaťu takto dávame jasné signály, že očakávame zmenu v jeho správaní. Následne prechádzame k postupu, tak ako sme uviedli v bode A.
Ak nepozorujeme u dieťaťa skľudnenie a naďalej stupňuje neprimerané prejavy, ktoré znemožňujú dieťaťu cielenú prácu a rušia triedu /napr. chodí po triede, nahlas hovorí, obťažuje spolužiakov/ odporúčame nasledovný postup:
C – zoberieme dieťa nabok, jasne mu vysvetlíme našu pozíciu,
rázne, no nie agresívne formulujeme problém a volíme
niektorý z uvedených postupov.
a/ zadáme činnosť, ktorá nemusí súvisieť s vyučovaním, ale
vieme dieťaťu pomáha, napr. kresbu podľa vlastného výberu,
hru s legom atď.
b/ umožníme mu kratší pobyt na chodbe, dieťa kontrolujeme
napr. cez otvorené dvere.
c/ požiadame o spoluprácu t.č. voľného pedagóga, napr.
výchovného poradcu ak má voľnú hodinu, špeciálneho
pedagóga ak je zamestnancom školy atď.
d/ iné podľa vlastných skúseností, vhodný je každý postup,
ktorý pomáha dieťaťu k návratu do vyučovania, no
nezosmiešňuje ho.
Následne môžeme využiť niektoré z postupov z bodov A a B.
Pokiaľ dochádza u dieťaťa k častým situáciám typu C, je potrebná opätovná spolupráca s odborníkmi, v istých prípadoch medikamentózna liečba.
4. Nedopustíme, aby sa dieťa naučilo niečo zle, potom sa veľmi ťažko preúča.
5. Pokiaľ je to možné, pracuje s ním za dokonalého sústredenia. Snažíme sa vylúčiť všetky rušivé vplyvy, napr. sedí len s veľmi kľudným spolužiakom, v zornom poli nemá nič rušivé atď. Učiteľ by mal mať dieťa s ADHD v zornom poli, dieťa má cítiť, že mu kedykoľvek pomôžeme s orientáciou v učive, upozorníme ho na chyby z nepozornosti atď. Umožníme mu drobné odlišnosti, napr. zvláštne sedenie, nenápadnú hru s perom atď. – tieto odlišnosti nerušia pozornosť dieťaťa , skôr naopak, dieťa tieto mechanické pohyby pre sústredenú prácu potrebuje.
6. Nešetríme pochvalou – dieťa je vhodné pochváliť aj za snahu, dáme mu tým vedieť, že rozumieme jeho problémom, zároveň kompenzujeme častú neúspešnosť pre chyby z nepozornosti, impulzívnosť atď. Snažíme sa, aby dieťa nezískalo komplex menejcennosti, ale ani pocit výnimočnosti, pri osobitnom vedení, ktoré mu učiteľ poskytuje.
7. Výkonnosť dieťaťa hodnotíme spravodlivo – pri hodnotení zohľadníme jeho možnosti, nepridŕžame sa len bežnej normy. Pri hodnotení a klasifikácii sa môžeme čiastočne oprieť o Metodické pokyny pre hodnotenie a klasifikáciu žiakov so špec.pedagogickými potrebami v ZŠ.
Učiteľ sa v škole málokedy stretne so žiakom, ktorý má všetky vymenované symptómy ADHD. Situácia je komplikovaná aj tým, že popri ADHD rozlišujeme ešte ADD syndróm, ktorý predstavuje Poruchu pozornosti, nemusí však byť kombinovaná s hyperaktivitou. Tieto deti však majú výrazné problémy so zameraním a udržaním pozornosti, ľahko sa rozptýlia vonkajšími podnetmi, prejavujú sa tiež nevyrovnanými výkonmi, ťažkosťami so samostatnou prácou atď. Je zrejmé, že uvedené ťažkosti predstavujú pre dieťa vážny problém, no je ťažšie diagnostikovateľný, nakoľko chýbajú výrazné vonkajšie signály.
Záverom môžeme snáď konštatovať, že deti s ADHD a ADD syndrómom potrebujú našu pomoc. Bez nej si pomáhajú sami a väčšinou skĺznu ku neprimeraným kompenzačným mechanizmom. Je na nás dospelých /rodičoch, pedagógoch, psychológoch atď./, aby sme si tieto deti všimli a hľadali cestu pre spoluprácu. Žiak, ktorý má problém, vie o ňom a cíti podporu dospelých väčšinou smeruje ku konštruktívnej spolupráci, v opačnom prípade je jeho správanie nevypočítateľné.
Spracoval: PhDr.Anton Sojčák, 2003 |
